Grenadiny; návrat do Cliftonu na Unione, Bequia - sobota 9.3.2002

Na lodi je aj druhý deň stále nosnou témou stratený čamac. Ďalekohľadom pozorujeme okolie. Vyzeráme, či nejakí domorodci neprídu k našej lodi so zaujímavou ponukou. Kapitán vysiela do éteru cez núdzový kanál č. 16 výzvu pre ostatné lode, či náš čln niekto nespozoroval. Z éteru neprichádza žiadna odozva. Po skromných raňajkách dvíhame kotvu a bez čamacu vyrážeme ďalej.

Je priaznivý vietor, vyťahujeme plachty na 2 tretiny a fičíme na sever. Kapitán na otvorenom mori, kde je lepšie šírenie signálu, vysiela výzvu, či niekto nevidel náš čamac. Po chvíli sa ozýva nejaký podozrivý domorodý hlas, že by sme to mali ohlásiť na polícii v Cliftone na ostrove Union. Je to dobrá rada alebo pasca? Pýtame sa cez rádio, či majú náš čln, ale domorodý hlas sa viac neozval. Krátko po deviatej velí kapitán, aby sme zmenili kurz lode a vrátili sa naspäť do Cliftonu na ostrov Union, odkiaľ sme odišli pred 3 dňami s predsavzatím, že sa sem už nikdy nevrátime. Pozoruj sever, never say never!

Kapitánov plán bol nasledovný: úradne nás prihlásiť na Unione, aby sme mohli oficiálne deklarovať stratu člnu pri poistnej udalosti, dotankovať palivo do lode a čakať, či nám niekto náhodou neponúkne náš čln. Od kapitána máme príkaz zájsť na pivo do baru a tváriť sa nenútene. Opäť teda prichádzame k Lambimu medzi jeho zbojnícke pirane. Po našich skúsenostiach ideme na nich proaktívne a pýtame sa, či by nemali záujem o naše kvalitné východoslovenské údeniny, že ich radi vymeníme za ryby. Údeniny nám hneď zobrali z ruky ale za svoje ryby pýtali doláre a tak rýchlo berieme späť do lode naše trvanlivé salámy, aby sme o ne neprišli. Odchytáva nás černoch s bójkou a stále hudie svoju pesničku o doplatení 10 USD za poskytnutú bójku z pred 3 dní. Akoby sme odtiaľto ani neodišli. Vysvetľujeme mu, že my sme vtedy aj za bójku dohodli a vyrovnali sa s lambiho ľuďmi. Zistili sme, že sa tu jednalo o ich interný spor, že kto mal za to vlastne inkasovať, tak nás černoch žiadal, aby sme za jeho bakšiš lobovali u lambiho ľudí. Zistili sme, že oni sú podliaci nielen na turistov, ale aj medzi sebou. Vedľa nás iná jachta dopĺňala vodu, tak som ich vystríhal, aby dali pozor na odpočet, pritakali mi, že už sú tu druhý raz a tak sú obozretní, ale pri prvom tankovaní im narátali viac vody ako bol teoretický objem ich lodných zásobníkov. Nás pre zmenu pri tankovaní paliva chceli najprv oklamať o objem, keď nám strkali do lode hadicu zo sudu, kde nebolo jasné, koľko je paliva. Keď im ju Vlado s Cyrom rázne hodili naspäť, že oni chcú iba presný objem z normovaných bandasiek, tak najprv sa prišli černosi sťažovať mne, že naši chlapci robia problémy, no a keď sme si to vykonzultovali, pri účtovaní pre zmenu zdvihli jednotkovú cenu za galón paliva z 9 EC$ na 10 EC$ (East Caribien Dollar = 20 Sk), o čo sme museli samozrejme opäť tvrdo jednať. Pri pive nám tiež naúčtovali vyššiu jednotkovú sumu, asi si mysleli, že 23 štvrtiniek miestneho patoku zakalí naše zmysly ale opak bol pravdou. Sme tvrdí, jednáme s nimi a nakoniec ich lámeme, uznávajú všetky naše reklamácie a dávame im veľa, veľa dolárov. Všetko sme dojednali tak ako bolo treba, sedeli sme za barom ako štamgasti, mladá barmanka Vita hádzala po nás svoje karibské čierne úsmevy a mne sa tam už začínalo aj páčiť. Zhodujeme sa na tom, že všetko sú to zbojníci a že by za svoju bohumilú činnosť mali platiť tantiémy nám Slovákom, za Jánošíka a iných našich krajanov, čo majú zbojníctvo patentované už dávno. My cudzie nechceme, ale svoje si nedáme a kto je už pravejší Slovák ako Slovák na jachte, nemám pravdu pán Slota?

Hlavný jednateľ domorodcov neustále nad nami krútil hlavou a opakoval dokola jediné slovo Slovakia, Slovakia. Po 2 hodinách, keď o našom čamaci nebolo medzi lambiho ľuďmi ani chýru ani slychu odrážame našu dotankovanú loď od móla. Ku koncu boli z nás domorodci už nervózni, lebo mali ďalšieho klienta na tankovanie ale my sme museli počkať na kapitána, kým sa vráti s povtrdením o našej registrácii. Ako nám odhadzujú našu loď od brehu, neskoro uvoľnil jeden domorodec zadné lano a naša loď pri manévri nabrala nebezpečný smer na vedľajšiu zaparkovanú loď. V poslednej chvíli svojimi telami a tímovým nasadením posádky zabraňujeme zrážke lodí na móle. Máme vážne podozrenie, že nám to spravili zámerne, najmä keď mňa predtým poslali od lana na loď, že oni to spravia sami.

Hoci bez čamacu, sme radi, keď v dostatočnej vzdialenosti za prístavom napíname plachty. Vietor je úžasný, loď letí rýchlosťou 8 uzlov a navyše optimálnym smerom. Míňame Cannouan, ostrov milionárov a smerujeme k Bequii, poslednému ostrovu súostrovia Grenadiny pred St.Vincentom.

Na ostrove Bequia pozorujeme z lode v skalách na pobreží vytesané zaujímavé obydlia, ktoré stavitelia vsadili priamo do prírodou vytvoreného skalnatého oblúku. Pri pohľade z bližšia usudzujeme, že stavby nie sú starobylé, ale moderné, trochu v gaudího štýle, akoby niekto bohatý chcel postaviť niečo neobyčajné, až bláznivé ale svoj zámer, sa mu nepodarilo dokončiť. Pravdepodobne to nestihol do konca volebného obdobia.

Vchádzame loďou do zátoky Admiralty Bay a na brehu pozorujeme ukážkové exkluzívne vily, ktoré lemujú okolie zálivu pod kopčekmi na ostrove. Je jasné, že ich majitelia nemajú problém s investíciami. V zálive kotví aj niekoľko úžasných plachetníc väčšieho kalibru, mnohé z nich sú nablýskané ako na vojenskom cvičení a tá naša najmilšia Laurentzia tu vyzerá trošku ako chudobná príbuzná, ale chudoba cti netratí a slovač v karibiku, to má tiež svoju exkluzivitu. Kotvíme loď, otvárame zaváraniny s utopencami, čo je na mori veľmi symbolická večera, k tomu víno, pivo a pohoda. K lodi prichádzajú domorodci, uvítací výbor na člnku s bubnami a spevom. Po minúte, keď robili kravál tesne pri našej lodi, navyše falošne a mimo rytmu, ich posielame rázne preč. Večer prší ale nakoniec sa vyčasí na krásnu romantickú noc. Z mestečka doliehajú k našej lodi zvuky z nejakej diskotéky. Sme uťahaní, ideme spať.