Krst na mori - piatok 3.3.2002

Život na lodi má svoje zaužívané pravidlá a zvyklosti. Na palube má každý svoje miesto a povinnosti. Napríklad nie je dovolené štrnganie s pohárikmi pri prípitkoch ani svojvoľné popiskovanie. Štrngot pohárov by mohol vyrušiť a rozhnevať Neptúna - boha mora, čoho sa námorníci obávajú a usilujú sa získať jeho priazeň. Pískanie na mori sa používa iba v núdzi ak je ohrozený život, alebo počas ceremónie spúšťania mŕtvych námorníkov do mora. Aj prvý prípitok na mori má svoju osobitú ceremóniu. Nalejú sa 2 poháriky navyše, jeden je pre Neptúna, ten druhý pre kamarátov, ktorý už nie sú viac medzi nami. Oba poháre sa počas prípitku obradne vylejú do mora. Moji skúsení spoluplavci boli na každú situáciu skvele pripravení. Ako 8-členná posádka sme mali na prípitky k dispozícii špeciálne upravený lopárik s desiatimi vyhĺbenými otvormi pre malé poháriky. Na zdravie a šťastnú plavbu!

Reč jachtárov i pomenovanie jachtárskych vecí má svoju terminológiu, ktorá je pre nezasvätených úplne nezrozumiteľná. Slová ako fender, čamac, vinčňa, refové laná, spinakrový peň, halza, kiking, topenanta, saling, harnesy, zaďák, bočák, stúpačka, vyostriť, odpadnúť, motýľ, bitva a ďalšie výrazy sú pre jachtárov jasné a zrozumiteľné. Bez ich osvojenia nie je možné sa považovať za pravého jachtára.

Kapitán na jachte zadeľuje aj služby v kuchyni, aby sa posádka spravodlivo striedala pri tejto dôležitej činnosti. Na tento nádherný deň, keď sme mali vyplávať na šíre more k 18 míľ vzdialenému ostrovu St.Lucia, mali službu v kuchyni dvaja najmladší z posádky - Rado a ja. Hneď ráno sme prichystali kávu, čaj a raňajky pre posádku. Nakrájané čerstvé francúzske bagetky, údená saláma, predkrájané plátky jemnej slaninky, plátkový i nátierkový syr, porcované minimaslá, horčica, chren aj džem. Raňajky na úrovni až sa za ušami zahýbalo. Ako spolutvorca sa riadne dopujem plátkami slaniny a chrenom.

Kapitán hneď po raňajkách dvíha kotvy a mieri na otvorené more. My s Radom sa moceme v podpalubí a robíme poriadok v kuchyni. More začína pohadzovať našu jachtu z boka na bok, práca s riadmi je stále náročnejšia, je problém sa udržať na nohách, nieto ešte čistiť riad a ukladať ho do skriniek. Začínam sa cítiť neisto ale snažím sa dorobiť svoju prácu do konca. Keďže som ráno nestihol všetky svoje tradičné rituály, odbieham ešte na záchod v podpalubí a cítim, že vnútorná pohoda vyzerá ináč. Kapitán sa ma cez dvere pýta, či som OK, odpovedám, že zatiaľ je to v poriadku, ale keď konečne vyjdem hore na palubu všetci konštatujú, že som bledý ako stena. Mlčky si sadám do kokpitu pred kormidlo, pozorujem okolo seba morské vlny a bojujem s výdatnými raňajkami v žalúdku. Nenápadne sa pýtam skúsenejších, že kde je ideálne miesto na uľavenie si v prípade problémov s morskou chorobou. Odpoveď znie, že kdekoľvek smerom od lode. Po tomto dôležitom odporúčaní už neváham ani minútu, presúvam sa k pravoboku, chytám sa pevne zábradlia a v krátkom časovom intervale, v štyroch mohutných dávkach dávam zo seba (podobne ako naši umelci) naozaj všetko. Okolo mňa sa kýval celý svet, loď sa nakláňala na otvorenom mori, raňajky som neuhájil, ale po poslednom vrcholovom výkone sa mi zjavne uľavilo. Opatrne som sa presunul k hlavnému sťažňu do stredu lode, zaujal polohu sediaceho indiána, pevne zovrel hlavný sťažeň, uprene som sa zahladel k horizontu a nemal som chuť na žiadnu komunikáciu. Intenzívne ovievaný karibským vetrom som na najpevnejšom bode na lodi začal pomaly pookrievať. Bolo iba 8.00 ráno a ja som mal úspešne za sebou svoj krst na mori.

Strmé bralo Rocher du Diamant aj s pobrežím Martinique sa pomaly vzďalovalo a my sme sa približovali k St.Lucii. Tento ostrov je známy svojimi malebným zátokami, aktívnym vulkánom vo vnútrozemí, teplými vodopádmi a dvoma impozantnými vrcholmi Pitons na jeho juhozápadnej strane. Po 4 hodinách plavby pozorujeme veľké cisternové zásobárne paliva na pobreží a krátko za nimi vchádzame do rozprávkovo krásnej a útulnej zátoky Marigot Bay, ktorá vyzerá najprv malá ale po príchode do nej sa ďalej rozširuje. Trsy paliem na pieskových plážach popri zátoke, krásne letoviská, mangrovníkové stromy a zakotvené jachty. Po prehliadke zátoky kotvíme v kľudnej vode a začíname s prípravou obeda. Na člnkoch k nám postupne prichádzajú ako uvítací výbor domorodí černosi a ponúkajú nám banány, pomaranče, kokosy a všetko ostatné, čo ponúkal ich ostrov. Trs banánov za púhých 15 USD. Keďže medzi posádkou boli tendencie kúpiť tie banány, aktívne som sa ujal tohoto obchodného prípadu a získal ponúkaný trs za tretinovú cenu. Trs bol celý zelený, ale mal odhadom vyše 15 kg a banány nám chutili. Černoch odchádzal od nás veľmi nahnevaný. Najprv som mal výčitky, či som nešiel na neho príliš tvrdo, ale potom som zistil, že takýto nespokojný postoj v závere biznisu je nevedno prečo, ich štandardnou obchodnou stratégiou. Potom prišiel ďalší černoch, s tvárou ideálnou na strašenie slušných ľudí, ten bol pre zmenu nahnevaný už keď k nám prichádzal. Jeho ponuku 8 pomarančov za 10 USD som odmietol a ani som s ním už ďalej nevyjednával. Nech najprv absolvuje aspoň základy marketingovej komunikácie, potom možno začnem uvažovať o ňom ako o dodávateľovi pomarančov pre našu loď.

Po osviežení v príjemnej 29-stupňovej vode sme zasadli k spoločnému obedu. Mne sa medzitým už naplno vrátila chuť do jedla a tak som opatrne dobiehal aj deficit raňajok v tele. Posádka zhodnotila, že už to mám za sebou a že som sa z toho rýchlo dostal. Opúšťame zátoku Marigot Bay a mierime k Pitonom - dvom dominantným, strmým kuželovitým vrcholom. Kotvíme v zátoke pri mestečku Soufriere. Máme v zámere vylodiť sa na ostrov a absolvovať výlet do vnútrozemia, avšak cena 40 USD na hlavu za tento výlet, ktorú nám núkali v Marigot Bay sa nám zdala byť prinajmenšom prehnaná. Soufriere vyzeralo z lode ako malebné mestečko a tak som sa s Ľubom a Radom nominoval do výsadkového tímu a Cyro nás zaviezol v malom člne k mestskému mólu. Keďže nikto z nás nemal hodinky, dohodli sme sa, že sa Cyro pre nás vráti presne pri západe slnka. Prešli sme zo dve ulice, keď sa na nás zavesil jeden nafetovaný portorikánec a začal nám radiť ako sa dostaneme k vodopádom a že nepotrebujeme sprievodcu ani auto. Potom od nás pýtal peniaze za svoje informácie. V ruke mal nejaký prášok, ktorý olizoval. Boli sme k nemu nekompromisní, nič sme mu nedali. Bola nedeľa, všetko bolo pozatvárané, po uliciach sa potulovalo viac čudných individuí a tak sme sa radšej vzdali potuliek po meste a sadli si v malej reštaurácii pri prístave a dali sme si miestne pivo Piton lager. Cyro pre nás prišiel presne, keď sa slnko dotklo obzoru. Chalani na lodi medzitým zorganizovali večeru v pobrežnej reštaurácii mimo mesta pod vrcholom Petit Piton spoločne aj s druhou slovenskou posádkou, ktorá už absolvovala výlet do vnútrozemia. Miestni černoskí chlapci nás za tmy prepravujú člnkami z našich lodí do reštaurácie a vysadzujú na malé mólo, ktoré zalievajú väčšie vlny. Závozník musí vystihnúť ten správny okamih medzi vlnami a postupne nás vyzýva, aby sme vyskakovali z člnu na mólo. Nakoniec sme všetci na počudovanie suchou nohou na brehu. Zvítavame sa s druhou posádkou, zisťujeme od nich novinky a spoločne sa tešíme na večeru. Keďže nemajú nič iné ako rybu, objednávame si rybu - dorado alebo kingfish. Ako prvý chod servírujú výbornú tekvicovú polievku, chlieb a maslo. Ryba chutí tiež znamenite a je podávaná s bohatou zeleninovou oblohou. Pijeme k tomu zväčša Piton lager, niektorí dali prednosť vínu. Obsluhuje nás usmievavá karibčanka. Keď začala na nás vyťahovať ruské výrazy, hneď sme uhádli, že pochádza z Kuby. Bol to príjemný večer.