Dobytie Pitona - pondelok 4.3.2002

Po raňajkách o 8.00 prichádza k našej lodi podľa dohody domorodý manager a prepravuje nás člnkom do prístavu. Aj keď vstupujem na pôdu St.Lucie už po tretí raz, stále nemáme vybavené vstupné formality a tak sa náš kapitán ujíma tejto povinnosti a ide na colnicu. Mali ju otvoriť o 8.00 ale činnosť na nej sa začala až pred deviatou po príchode kultivovaného veliaceho dôstojníka v uniforme. Medzitým pozorujeme domorodcov. Niektorí obchodujú s rybami, jedna teta pozametala pred colnicou, ale väčšina osadenstva iba posedávala, debatovala a nerobila vôbec nič. Asi po pol hodine vyšiel kapitán z colnice s opečiatkovanými pasmi a vyplnenými formulármi, ktoré bolo treba odniesť na vedľajšiu policajnú stanicu. Po ďalšej štvrťhodinke vyšiel kapitán od policajtov a vrátil sa naspäť na colnicu. Potom sme už mohli začať náš výlet do vnútrozemia prichystaným mikrobusom. No, ono to nebolo až také hlboké vnútrozemie, viezli sme sa nie viac ako 3 km. Potom sme vystúpili pri miestnej prírodnej atrakcii tzv. Drive-in-Vulcano. Boli to sírové polia, cez ktoré viedla cesta pre autá.Všade vôkol stúpal dym, bolo cítiť zápach síry a v dierach pod dymom sme videli bublajúcu tekutinu, ktorá z času na čas vystrekovala do vzduchu. Napriek intenzívnemu zápachu bola koncentrácia síry neškodná a mala liečivé účinky na dýchacie cesty. Priblíženie sa k dymiacim a striekajúcim dieram je prísne zakázané, lebo zemská kôra je tam tenká a hrozí prepadnutie "do pekla". Toto miesto vzniklo mohutnou erupciou sopky, ktorá odkryla kopec a zničila hlavné mesto ostrova na pobreží. Po zničení mesta vybudovali nové hlavné mesto Castries na inom mieste. Na mieste prírodnej katastrofy postupne vystavali mestečko Soufriere, kde sme kotvili.

Neďaleko aktívneho vulkánu bola botanická záhrada s kokosmi, kakaovníkmi, papayou a ďalšími tropickými rastlinami. Lákadlom tohoto miesta bol najmä 15 m vysoký vodopád s teplou vodou, ktorý padal po skalnej stene rovno do malého umelovytvoreného bazéna. Cestou nám domorodci predvádzali odtrhnutie kokosu zo stromu a jeho naporcovanie. Keď už bola väčšina posádky naskákaná v bazéne pod vodopádom, jeden domorodec sa ma opýtal, či nemáme záujem o výstup na horu Petit Piton, ktorá sa týčila vyše 700 výškových metrov takmer kolmo nad nami. Dva dominantné vrcholy Pitonov na St.Lucii, Petit a Gros, ktoré som poznal z obrázkov, ma fascinovalali ešte doma, ale nikdy som nepomýšľal, že by sme mali počas plavby priestor aj na takéto aktivity. Čierny vodca otvoril túto vážnu tému, okrem mňa prejavil záujem o výstup aj Rado. Kapitán nám odobroval, že môžeme ísť a tak bolo treba už "len" dojednať cenu za sprievodcovské služby. Jeho prvú licitáciu na 60 USD som neprijal s argumentom, že za takú cenu som vystúpil v Peru na šesťtisícovku. Nakoniec sme sa dohodli na 40 USD, čiže dvacka na hlavu. Nejsme tu ani tejden a dvacka v prdeli ale Petit Piton je Petit Piton. Od kapitána si požičiavam tenisky a ponožky, lebo svoje som nechal na lodi. Berieme trocha tekutín, snímacie prístroje, pár drobností a poďho do oblakov. Hora Petit Piton mi pripomínala veľmi strmým výstupom kopec Wayna-Picchu, ktorý dominuje nad Machu-Picchu, akurát prevýšenie na Petit Piton bolo trojnásobné. Predierame sa hore pralesnou cestičkou po krátkych serpentínkach s použitím všetkých štyroch končatín. Náš sprievodca bol bosý, šľachovitý a pohyboval sa pred nami mrštne ako opica. Snažil som sa nasadiť s ním maximálne tempo, ale museli sme ísť pozvoľnejšie s menšími prestávkami, aby sme nestratili Rada s jeho 207 cm živej výšky. Asi v polovici výstupu začal vodca hovoriť o nejakom bočnom ramene, že o chvíľu tam budeme. Keď sme konečne dosiahli bočný predvrcholový hrebeň, vodca nás nabádal na vrcholové foto a tváril sa, že sme už v cieli, ale ja som mu nekompromisne ukazoval prstom na zvyšok hory, ktorý čnel stále kolmo nad nami. Vodca žiadal doplatok ďalších 20 USD s odôvodnením, že výstup úplne hore je technicky náročný a že naša dohodnutá cena bola len po toto rameno. Začala ďalšia fáza jednania a bol som dosť nahnevaný za takéto obchodné ťahy. Keď nechcel ustúpiť, zakončil som to vyhlásením, že ak neakceptuje to, na čom sme sa dohodli dole (a nebolo to málo!), tak ďalej na vrchol pôjdeme bez neho. V podstate, keď nám ukázal začiatok cesty zdola, už sme ho ani veľmi nepotrebovali. Moja neústupčivosť nakoniec zvíťazila, údajný 35-minútový výšlap posledného úseku k vrcholu absolvujeme spoločne v trojici za 20 minút aj napriek technicky náročným kolmým úsekom, ktoré boli niekde fixované lanami. Po prelezením jedného temer kolmého miesta pod vrcholom pomocou 20-metrového fixného lana sme zistili, že lano na hornom konci je zodrané a doslova len visí na malých nitkách. Až ma zamrazilo pri myšlienke, čo by sa stalo, keby sa v kolmom úseku s nami pretrhlo. Vodca sa iba usmial a lano uzlom previazal tak, aby na jeho poškodenej časti nebola viac záťaž.

Vystupujeme na vrchol 2438 stôp vysokého Petit Piton. Výhľad do okolia je jedinečný. Sprievodca nám na vrchole ukazuje plošinu, kde sa dá prenocovať. Vrchol sme dosiahli zdola za 80 minút. Pri zostupe cítime, že máme stvrdnuté nohy. Rado potrebuje občas prestávky, ale nakoniec za hodinu šťastne prekonávame všetky úskalia strmej hory a zakončujeme to dole kúpaním sa v teplom bazéne. Napriek veľkej snahe sprievodcu vydrankať stále vyššiu sumu, vyplácam mu 40 USD a považujem to za kráľovskú odmenu.

Po okúpaní prichádzame pešo na pobrežie, kde nás už čaká čln s černochom, ktorý pre nás zabezpečil kapitán. Prichádzame na loď a máme svorne spoločnú radosť z dosiahnutého vrcholu. Dávame si obed a plávame ďalej popri pobreží do zátoky medzi Pitony, kde stojí luxusný hotel Hilton, do ktorého prepravujú hostí vrtuľníkom. V zátoke pod vrcholmi sa kúpeme a nechávame sa ťahať na lane za loďou. Ľuba aj mňa trocha poštípala malá nenápadná medúza. Bol za nami krásny a aktívny poldeň strávený vo vnútrozemí na St.Lucii a pred nami nočná plavba okolo ostrova St.Vincent. Ako sa vzďalujeme od St.Lucie kocháme sa stále výhľadom na Pitóny a diskutujeme, ktorý z nich sa javí ako vyšší.